Příběhy nám ukazují cestu, i když je všude kolem mlha…

(a ano, blog je ve slovenštině)

Ako von z materského vyhorenia

19/01/2021 | Mama z mestskej džungle

Tento článok ide do veľkej hĺbky. Ak chceš zostať na povrchu, nečítaj ho.

Na dno síl viedla nenápadná cesta…

…bola jedna žena. Mala dve deti a snahu o kontaktný a rešpektujúci prístup. Boli na ne s mužom sami, babičky bývajú v inom štáte. Po pár rokoch na materskej cítila, že už nevládze. A tak začala hľadať, ako si dopriať chvíľky bez detí. Ale deti boli ešte príliš malé a tak sa rozhodla vydržať ešte rok. A potom ešte jeden. A potom prišiel lock down na jar 2020 a vzal jej všetky podporné mechanizmy. Aj tie aspoň na chvíľu, aspoň na nadýchnutie.

Vedela, že veľa ľudí prišlo v dôsledku vy-viete-čoho o živobytie. O blízkych. Čo je v porovnaní s tým únava jednej ženy? A tak mlčala. Bola zvyknutá držať, vydrží proste dlhšie. Ale jej vnútorný oheň začal vyhasínať.

Prišlo to nenápadne, plíživo, akoby nič. V lete, po tom, ako sa všetko rozvoľnilo. Držala som stále. Ale už som to nebola ja.

Dno v slovách

Keď o tom hovorím, málokto mi rozumie. Je to slovami neprenosné. Keď sa rozprávam s inou mamou, odpoveď je vždy rovnaká – jasné, teraz je to hrozné, tiež som unavená. Pretože všetci sme (a ako sme sa sem vlastne všetci dostali?). Ale toto nie je ono.

Toto je stav, kedy nie si schopná stráviť s deťmi minútu na koberci a venovať sa im. Schovávaš sa pred nimi. A ak ťa na ten koberec nakoniec dostanú, tak sa nedokážeš prinútiť byť s nimi duchom prítomná.

Je to stav, kedy neupratuješ. Nechávaš veci ležať.

Je to stav, kedy nevaríš. Jete ryžu a cestoviny s kečupom (a nie preto, že by ste ich mali zásoby na rok dopredu).

…prišlo to nenápadne, ale keď sa nad tým zamyslím, chystalo sa to roky. A čo bolo najhoršie – nevidela som, že som v tomto stave. Zobudil ma až konflikt s kamarátkou, ďakujem Kiki <3 …a vtedy začala moja cesta naspäť na svetlo.

Tesne pod povrchom

Podstata materstva je dávať. Tak nejak to všetci tušíme, že to tak je. Čo ale nie je vidieť, je, že v tej materskej dávajúcej láske sa dá veľmi ľahko stratiť. A myslím si, že vysvetlenie sa dá pomenovať jedným slovom:

Hranice…

Nenaučili sme sa, že nejaké hranice máme, a že si ich máme držať. Pamätáte sa na všetky tie situácie, kedy ste museli zjesť všetko, čo bolo na tanieri? Obliecť si niečo, čo ste na sebe mať nechceli? Učiť sa naspamäť niečo, čo vám nedávalo zmysel? Myslím si, že veľa z nás strávilo veľmi veľa času ďaleko za svojou vnútronou hranicou. A svet okolo sa tváril, že tak to má byť. A preto to v dospelosti spoznávame ťažko.

Ja som svoje vlastné hranice začala objavovať až behom materstva. Ale je oveľa jednoduchšie skalopevne trvať na tom, že v decembri na výlet v plavkách nepôjdeme, aj keď sú ružové… než trvať na niečom, čo bytostne potrebujem ja sama. Niekedy je veľmi ťažké si vôbec všimnúť, že takáto potreba vo mne je.

Kontaktné rodičovstvo a rešpektujúca výchova sú nádherné a veľmi dôležité, ale v kombinácii s nekomunitným spôsobom života veľmi, veľmi náročné. Jedna mama na deti je proste málo, potrebujú zástup babičiek, dedkov, tiet všetkého druhu, kamarátov, rovesníkov aj nerovesníkov, proste celý svet, a čím sú staršie, tým viac.

Ja som na začiatku nevidela, ako veľmi sa potrebujem o seba postarať. A potom už som nemala silu si to vybojovať. A potom už som sa len viezla na vlne… a klietka sa zavrela…

Je hrozne ľahké zavrieť seba samú do klietky. A nikto ťa z nej nepustí von, ak sa z nej nepustíš sama.

A kľúčom je láska. Láska k sebe samej. Milovať samu seba najviac na svete.

Poď von z klietky. Usmej sa na seba do zrkadla vždy, keď sa uvidíš… Miluj svoje telo. Ak cíti a vie ťa niesť po svete, tak je dokonalé. Miluj svoje sny. Ak ťa volajú, aby si sa stala sama sebou, nasledovať ich znamená robiť službu pre celý svet.

A ak to malé dievčatko v tebe potrebuje dovolenie, ak ti to nikdy nikto nepovedal, tak:

Zaslúžiš si mať svoje telo opäť aj sama pre seba.
Zaslúžiš si kráčať vonku svojim tempom.
Zaslúžiš si do sýta sa vyspať.
Zaslúžiš si byť občas sama a sem tam vybehnúť von s kamarátkou.
Zaslúžiš si bláznivo sa smiať a radovať.
Zaslúžis si zdravý pohyb.
Zaslúžiš si ležať v tráve a počúvať ticho.
Zaslúžiš si zavrieť oči a nechať slnečné lúče, aby hladili tvoju tvár.
Zaslúžiš si mať na záchode zatvorené dvere.
Zaslúžiš si zjesť svoju porciu malín celú.

Poď von z klietky. Poď do lásky sama k sebe. Teraz je ten čas. Tvoje deti si zaslúžia oddýchnutnú mamu. Ty si zaslúžiš dosýtiť samu seba. To je to, kám nás vyhorenie vedie. Do kontaktu sami so sebou. S tým, čo je pre nás bytostne dôležité. Aby nám to už nikdy nikto nemohol vziať.

V hĺbke

… a tu som sa v tom článku zasekla a zostal takto skoro 6 mesiacov.

Áno, učila som sa mať rada. Snažila som si brániť vlastné hranice. Spravila som si priestor na seba. Zvládli sme s deťmi nástup do škôlky. Chodila som von do lesa. Vypratala som byt od vecí. Spravila som si priestor na sebarealizáciu, rozbehla poradenstvo, vytvorila kurz… Ale stále som nebola schopná venovať sa doma svojim deťom. Pretože cesta von ležala v oveľa väčšej hĺbke.

Prišlo to tak náhle, ako vyhorenie. Po roku plnom náročných zmien vonku aj vo vnútri som bola na terapii u známej – cranioterapeutky. Riešili sme niečo úplne iné. Rozmotávali sme môj veľký životný uzol, ktorý s deťmi zdanlivo vôbec nesúvisel – moju schopnosť stáť na vlastných nohách.

Večer po terapii som si zrazu uvedomila, že sedím na koberci a staviam si s deťmi lego.

Deň na to som začala zrazu vidieť, ako moja vnútorná hranica nedrží. Tam, kde mal byť múr, bola tenká bunková membrána. Keď dieťa začalo tlačiť, cítila som, ako sa trhá. Doslova. Jemný závoj niekde medzi mnou a ním. A mňa to zrazu zobudilo. Prvýkrát za veľmi dlhú dobu som syna chytala do rúk, nútila sa pozerať sa mi do očí a s láskou ale dôrazne trvala na tom, že toto potrebujem takto. Na zlomok sekundy sa vo mne opäť zapla matka z príručky. A fungovalo to. Niekde vo mne sa objavil nekonečný prúd sily. Už viem že to pôjde – prenastaviť si fungovanie po kúskoch tak, aby mi s deťmi opäť bolo dobre.

Nakoniec to celé bol jeden veľký životný uzol. Nebola náhoda, že som v tom čase prestala písať články. Že som neviedla ani jeden ženský kruh. Či chceme alebo nie, veci, čo sa nám v živote dejú, sú často prepojené. Prepletené do jedného veľkého uzlu a je na nás rozpoznať to a nechať si pomôcť.

Ak nevieš von z vyhorenia, možno je čas objaviť, ako si sa tam vlastne dostala. Prečo ti nedržia hranice? Ako sa to stalo, že ťa život dotlačil až tam, kde ti nie je dobre? Prečo to malé dievčatko v tebe stále čaká na dovolenie stať sa stredom svojho života?

Ak sa chystáme ponoriť do hĺbky a rozmotať veľký životný uzol, nepustí nás to tam samých. Potrebujeme niekoho, kto nám bude držať priestor, aby mohla prebehnúť premena. Kto nám bude robiť zrkadlo, aby sme mohli vidieť tie kúsky samej seba, ktoré nevidíme. Potrebujeme pohľad zvonku, ktorý nám ukáže náš život z inej pespektívy. A niekoho, kto nám podá ruku, až sa budeme chcieť vynoriť naspäť z hĺbky na povrch.

A ak vo svojom okolí nikoho nenájdeš, môžeš skúsiť konzultáciu so mnou. Bude mi cťou…

Keď sa rozpletie uzol, cesta na svetlo je potom už jednoduchá:

1) Sebeláska… Trénuj;) Každý deň. Každý malý moment svojho života. Vtesnaj si do svojho dňa minúty, ktoré budú iba pre teba. Kde budeš s láskou vnímať svoje telo. Kde budeš držať palce svojim snom. Kde budeš sama pre seba kráľovnou.
2) Hranice… Objav ich v sebe a nájdi silu si ich držať. Tá sila existuje a je veľká a zemitá. Je jej nekonečno.
3) Komunita… Nebuď na život sama. Vytvor si okolo seba komunitu, „druhú rodinu“. Ako? Začni dávať svoju pozornosť ľuďom, ktorých máš rada… Ono to príde.
4) A ak sa v tom motáš dlho, ak cítiš, že je to väčšie ako ty, nechaj si pomôcť.

Nemôžme len dávať. Potom sa náš vnútroný zdroj vyprázdni a tá prázdnota sa prejaví vo všetkom. Všade tam, kde by sme mali byť, je zrazu prázdno. A to prázdno, ktoré po tebe zostane, nikomu nič dobré neprinesie.

Ak cítiš, že si na krok od materského vyhorenia, nečakaj, kým sa to dostane až tam, kde som bola ja. Nastav svoj barometer na lásku hneď teraz, keď čítaš tieto riadky.

Miluj sa bez podmienok. Všetko ostatné potom pôjde. Pretože v sebe budeš mať hranicu, cez ktorú nepôjdeš. Pustíš k sebe len to najlepšie pre seba. A cesta vedie práve tadiaľto.

Poď von z klietky. Poď do lásky sama k sebe. Teraz je čas <3

Propojme se na facebooku